Maxov denník 27.

Ale že toto vôbec nebolo jednoduchéé, život /ako sa to vezme že hej../ na strane temna.  Konečne mám laby v bezpečí mojej haciendy nebeskej a aj pripojenie na Zajnet, tak môžem priniesť ešte zahorúca moje putovanie po krehkej strane nezákona , akože nie až tak úplne ale skoro . Slabé žalúdky neviem či toto zvládnu, tak radšej si zoberte sáčky na predýchanie paniky a strachu ..vy tam dole. 

Ako som naposledy spomínal, úmorne som svoju energiu a čas venoval vstupu do brány pre drsňákov, kde prirodzene patrím. Ale oni huňaté ksichty o tom ešte nevedeli. Takže som musel nájsť cestu, ktorou sa môj cieľ a poslanie stane skutočnosťou. Ako prvé som hopkal do fitka, lebo každý nebezpečný zajo musí mať svaly. Všade.  Nebudem sa predsa ponevierať po svete nemorálnych mravov chudý a mlandravý. Predsa len, tu ma nenaháňa žiadne besné morča alebo mačky. Keď som prišiel k prvému stroju, zarazilo ma, že to chcelo prachy, lebo sa všade šíri fáma, že hore za mostom takéto svetské hanebnosti už netreba. Prd makový ! 

Namieril som si to k znudenej zajačici, ktorá bola podľa všetkého zodpovedná osoba. Hrdelným drsným hlasom hovorím :" Hej ty, ten stroj ma núti platiť za precvičenie mojich kvadrubicepsov pri zadnici. Okamžite vyžadujem prístup, bejbe !" A oprel som sa labkou o pult, ako pištolník. Ona očividne najprv zalapala po dychu a jedným okom mrkla, kam ukazujem :" To je automat na mrkvové kekse. Čo si chcel na tom akože cvičiť? Héééj Alfonso, tento zelenáč potrebuje inštruktoraa.." A už sa neobťažovala na mňa ani pozrieť. Možno aj dobre, veď som bol červený až za stredným mozgom. Ktorý mi spolu so zvyškom očividne nefungoval... 

Za mnou sa objavil nejaký tieň , taký dosť velký tieň, ktorý mal hlas a ten zahrmel :" Aha, máme tu mláďatko fitkové, mládenca strojmi a fyzičkou nepobozkané. " A nič, ticho. Tak ma napadlo, že asi  to je onen Alfonzík a čaká, že sa otočím. Lenže mne sa strašne nechcelo, cítil som vánok jeho funenia na uchách a aj nejako sa ozimilo, celkovo nekomfortne mi bolo. Ale chcel som predsa medzi  bojovníkov Valhaly, kurník, asi to bez toho nepôjde a aj mi už noha brnela. Tak som sa ladne strepal zakopnúc o stoličku , rovno tej mase chlpov a svalov k nohám. No, teda k teniskám nalešteným. On už asi tušil, s kým má dočinenia a že sme si seberovní a chmatol ma , postavil a napravil mi aj ofinu :" Tak čo slečinka, čím začneme?" riekol. Ja som ho vlastne až tu uvidel, akože naozaj. Ten chalan musel mať hrozné detstvo, to musel byť nekontrolovaný vrh toto. On sa narodil sám, lebo všetkých svojich súrodencov zjedol. Prisámbohu, desať kíl  mrtvej váhy.  S hustou, natupírovanou pešinkou a oholenými prednými labami,aby vynikli tetovania.  Tri skrížené brokolice a lebka . Jasný recidivista. 

Decká ja viem, že som neohrozený a predurčený na bitku a triatlon, ale mne vystrelil bobek po ňom a ja som tiež vystrelil. Von, čo najrýchlejšie.  Mám síce pocit, že kričal, aby som sa vrátil a že má moje bobky na teniske a pokecáme, ale ja som vedel, že táto konverzácia ma bude stáť  minimálne zavesenie na kladku a mlátenie mokrým uterákom po chvostíku. Na toto nemám práve čas a tak som letel ako drak domov.  

A tak tu píšem a pijem džúsik a je jasné, že cesta k temnej strane za dúhovým mostom musí viesť aj inokade.  Verím, že to bude iba otázka pár dní. Zatiaľ si dám magnézko a pustím zvuky bielej velryby, lebo asi nezaspím.