Trable horára Alfonza
Po lese sa často pohybovala záhadná postava, ťažkým krokom si to šinúc po úzkej ceste popri čarovnom jazere. Mal zelenú uniformu a cez rameno okrem pušky aj sieťovanú tašku s pečivom. Býval to, ako iste si šikovný čitateľ už vylúštil, pán horár. Alfonzo , ako mu hovorili blízky a Horár ,ako mu hovorili všetci. Ako kladný hrdina ríše si popod fúz stále opakoval, že zamordovať vlka bolo najlepšie rozhodnutie v živote. Je však možné, že sa mýlil????
Keď sa po ťažkom boji s vlkom, ako si to pamätáme z prevzatých príbehov, horár Alfonz oprel o studňu, kde zahučal prapôvodca psa , zhlboka si povzdychol. Jeho život už nebude ako predtým, vidieť babku polostrávenú a zviera pchať kameňmi do dutiny brušnej naozaj nemusel. V jeho jednoduchom mozgu sa preto objavila červená kontrolka a záludná otázka :" ČO ZA TO??" A s týmto sa vracal do domčeka k dvom zachráneným obetiam útoku.
Postavil sa do dverí, oprel svalnatú ruku o zárubňu a pozrel na babku :" No a ako ma teda odmeníme? Potrebujem ženu. " Babka si nervózne prešla vecheťom po zástere a teatrálne otvorila dvere od spálne ": Alfonz , prijímam tvoju ponuku. " Karkule rukou pokynula ,aby okamžite vyšumela z baráku, lebo vražda vlka bol slabý čajík na pohľad, ktorý by ju čakal. Horár zamrkal prekvapene viečkami a hovorí :" No počkať , počkať, ja som povedal ženu.. Tuto tá s červenou čapicou mi bude stačiť babka. Na teba príspevok z hradu nedostanem. Si už po záruke. Chcem tuto tvoju vnučku. " A čakal na kladné vybavenie jeho žiadosti.
Babka sa na neho neveriacky pozrela, aj chcela byť urazená, aj sa jej uľavilo, Alfonz nebol zrovna princz Krasoň. Okrem toho, že síce mal bohatú hrivu, nemal vôbec čelo. Nehovoriac o troch nosných dierkach. To už bol fakt iba detail. Keď zbadala Červenú čiapočku, alias Karkulu v ešte stále šoku , napadla ju spásonosná myšlienka :" Nie som jej zákonný zástupca, predsa, o jej ruku musíš požiadať rodiča. " Horár vzal pušku a trielil z dverí :" Počkajte chvílu, hneď som naspäť..."
A tak sa stalo, že do týždňa bola svadba. Šťastný ženích a znechutená nevesta sa vzali na hrade, počas dní otvorených dverí, lebo tam normálne svadby nižšej vrstvy neboli dovolené. Spodina mala zákaz aj nakuknúť do záhrady. Alfonz sa naparoval, zohnal si na uniformu aj špeciálne gombíky z dreva truhly Snehulienky. Oddal ich otec Rumburak a veľkolepá oslava sa konala v domčeku po babke, ktorá zmizla za čudných okolností po hádke s Karkulou.
Lenže bývanie s mladou devou nebolo po čase med lízať, horárovi to došlo po pár dňoch . Každé ráno sa jeho žena vydala k studni s mršinou, hádzala tam kytice a šepkala :" Neboj sa ,pomstím ťa môj drahý. " To keď raz Alfonz počul nechtiac samozrejme, keď ležal v kríkoch s nahrávacím zariadením, zamrazilo ho v nosných dierkach. Okrem toho, že mal z nevesty čudný pocit, toto ho vydesilo. Už tá nová zbierka nožov v kuchyni a nájdený album s fotkami vlka a Karkulky v kine a na romantickej večeri mali byť varovaním, že nad jeho príbehom hrdinstva sa drží čierny mrak. Chudák , nemal však toľko buniek na rozlúsknutie jednoduchej rovnice strašného omylu a plánovanej vraždy, preto si povedal že asi bude lepšie ísť pohrabať ten nový záhon ,čo mu žena ukázala.
Červená čiapočka si pospevovala pri kuchte, z okna občas pozrela na svojho manžela s lopatou v ruke a so slzami v očiach si spomenula na posledný deň jej milého. Ich smelé plány, cestovať okolo Arendelu, všetko je preč, preč v studni... Vzal jej to ten človek, čo práve s úsmevom vchádza do kuchyne a nazerá do obrovského hrnca.
"Drahá, čo to varíš za dobrotu? Vyzerá to ako guláš , to je divina?.." nasával Alfonz prudko . Ona však iba mávla rukou a riekla :" To je babk ..teda recept od babky , vieš?" a pomaly sa blížila k jeho chrbtu s tajomným úsmevom ....potichu a rozhodnutá ukončiť jeho hlad , keď v tom zakopla na smietke prachu aj s mäsiarskym nožom v ruke.